pondelok, 8. novembra 2010

Halloween- alebo ako to nerobiť

..Nemusím americké sviatky. Sme predsa na Slovensku. Ale ked ja som sa ako dieťa tak rada bála.... A 75 % mojich detí má v tom čase nejaký sviatok :-)....A tak velmi chcem dožičiť deťom veci, po ktorých som ako dieťa túžila. A preto som si povedala " a budete sa baviť a basta" :-) a spravila im halloween. Jediný americký sviatok, ktorý vo svojej domácnosti znesiem. /a veľmi rada/...v tomto odstavci je najviac A na svete :-)))).

    Začína sa to zháňaním tekvíc, lebo tie moje požrali slimáky. Potom zháňam biele plachty, ktoré mi nebude ľúto prederaviť kôli očiam ducha.  Poprípade nimi prikryjem sedačku, aby tak vyzerala ako zo starého, opusteného domu, v ktorom niekto pred osťahovaním poprykrýval nábytok /nezabúdam na pridanú hodnotu nezničenej sedačky po nájazdoch krvilačných vampírov :-)/.


Tiež zháňam želé na výrobu žabieho slizu, rôzne potvory, ktoré doň uväzním. Lístkové cesto- priznávam sa- kupujem hotové, ale o to väčšiu prácu si dám s jeho formovaním do tvaru rôznych morbídnych jedál, ako sú kosti, metly, či múmie. Zháňam čokoládového pavúka na tortu, ale nakoniec som nútená vytvoriť si  ho spolu so sieťou sama ...






 Samozrejme nesmie chýbať nekonečné množstvo sviečok, lampášikov, preto zháňam farbu, ktorá sa používa na pieskovanie skla, aby tí duchovia boli čo najhodnovernejší.
Zháňam aj kilá gázy a litre škrobu, lebo nám nestačí vyrobiť zopár duchov, my ich musíme mat v každej izbe, na každom lustri :-)...
Tesne pred škôlkárskym halloweenom zháňam rydlá na drevo, pretože našu tekvice predsa nevyrežem len tak- primitívne- nožom. Nie, ja potrebujem profi rydlá!!!!
Potom do polnoci chystám  asi 80 jablkových tlám plných mandľových zubov pre snáď všetky deti v škôlke a modlím sa, aby to stačilo, lebo už viac nevládzem, keď vkladám miliónty zub, pripadám si ako študent zubnej techniky- laborant, ktorý nedával v škole pozor.
Nemôžem pozvať deti len tak - klasicky- že ich zavolám a dohodnem sa s ich maminami, kedy ich môžu doviezť...Nie, ja si na to musím spraviť originálne pozvánky...

LENŽE: ani pri najlepšej vôli nemôžeme pozvať všetkých spolužiakov a preto dáme pozvánky len niektorým- náhodný výber mojich detí..jednoduchá voľba tých, s ktorými sa najčastejšie hrajú a do ktorých sú najviac buchnutí...a stava sa v živote všeličo, tak napríklad iniciatívna pani uiteľka otvorí pozvánku, ktorá nebola určená jej a prečíta ju pred všetkými deťmi..no, lenže niektoré deti pozvánku nedostali.

A tu sa dokonalé načasovanie a príprava mení na jeden horor, ale už naozajstný, nie taký, o aký som mala záujem. Niekoré deti plačú, lebo si nenašli pozvánku, niektoré si dokonca kľakli na kolená, a prosili, len  aby aj oni pozvánku dostali.
No a z dokonale pripravenej matky sa stáva zdeprimovaná troska, zháňajúca na poslednú chvíľu telefónne čísla aspon na rodičov najviac zranených detí, aby tak napravila aspon trochu krivdy.
   Začiatok teda nedopadol najšťastnejšie, aj keď sa nám podarilo tých najnešťastnejších nakoniec pozvať.... tak sa snažím, aby párty mala už len šťastné pokračovanie. Múmiam som lepila obväzy, kostiam krútila hnáty a pavúkovi kreslila siete snáď do rána- keďže bežné potreby rodiny akosi nemienia ani načas ustúpiť šľachetnejším cieľom a decká chcú aj jesť, aj piť, dokonca ako  na potvoru aj zuby umývať :-).
   Ale chvalabohu , všetko už len dobre bolo...ak nerátam, že moje krvopotne vytvárané diela ostali takmer bez povšimnutia, želé tie chúďatká jedli snáď len preto, že sú dobre vychované a vedia, že na návšteve sa patrí neuraziť hostiteľku /nemohla som sa na nich pozerať, keby ste videli, ako si vydýchli, keď zistili, ze to NEMUSIA jesť :-)/.. ešte šťastie, že tá torta bola vnútri celkom chutná a kazil ju len ten odporný pavúk na poleve  :-DDDD!!!!
   Môj posledný výkrik do tmy v podobe snahy o vytváranie nejakého programu, spoločných hier bol našťastie už v zárodku zničený mojim menej /oooooooveľa menej/ snaživým manželíkom a zdravo zmýšľajúcou kamarátkou, ktorí tvorili tú časť dospeláckeho dozoru, ktorá si ešte zachovala zdravý rozum.   Radšej mi naliali pohár vína, potom, čo moja "dokonalá párty" dostala poslednú ranu - v podobe vybitých batérií do foťáku /poctivo 12 hodín nabíjaných deň vopred/....Akosi cítili, že sa potrbujem uvolniť...
   Nie, nebojte sa, rodičia, deti boli pod stálym a zodpovedným dohľadom, to len organizátorka v snahe o dokonalost potrebovala trocha "sklidnit", ostatní ostali bez alkoholu- tí ho , našťastie, nepotrebovali...
   Myslím, že oslava sa napriek mojmu pocitu zlyhania celkom vydarila.  Deti boli úžasné, bavili sa, aj ked zábava nebola zjavne organizovaná a viac ako moje ručne vyrábané príšery im chutil popcorn z MW /vdaka Ti , Pane , za toto vysokolalorické a nízko nutrične hodnotné jedlo :-D s láskou 3,5 minúty pripravované v mikrovlnej rúre/ a iné prkotiny z obchodu..
  Prečo to tu vlastne píšem? Som ja normálna, chváliť sa niečím, na čo nie som pyšná???!!!
Pretože chcem, aby
1. ste sa Vy mohli poučiť z mojich chýb
2. som sa ja poučila zo svojich chýb a myslím, že keď to nezdokumentujem, čochvíľa si to zopakujem a to by som už veru nerada..
  Preto ešte v krátkosti zhrnutie:
   Deťom v predškolskom veku nepripravovať jedlá, ktorých príprava Vám zaberie viac času , ako 5 min. /ideálne poukladať na misy ovocie a kúpené lahôdky/, pustiť im hudbu a ako môj muž vraví: NECHAŤ ICH ŽIŤ!
   Ideálne zavrieť sa s kamoškou na balkóne a nestrápňovať vlastné deti pred kamarátmi snahou o "waka waka"!  
OK?
:-D
Samozrejme, v tom chaose sme navyše akosi nestihli- my - rodičia- deťom poblahoželať a keď som sa za to ráno ospravedlňovala, najlepšou náplasťou mi bola náruč mojich detí a veta môjho Šimona: "mami, ja si už neprosím žiadny darček, toto bol ten najlepší darček , aký si mi mohla dať..."
Co víc si zdevastovaná matka 3 detí muže přát, že jo :-))))???!!!
                                                 naša kamoška Nikolka- rozkošná čarodejnica,
                                                ktorej úprava vizáže trvala dlhšie ako celá párty.
                                               ďakujeme rodičom všetkých detí, že si dali námahu...

2 komentáre:

  1. Zuzi, mas moj obdiv, obdiv a este raz obdiv. Pri citani tvojich priprav sa ma zmocnoval neskutocny pocit menejcennosti, ale aj neskonaleho uzasu, ako toto dokaze jedna matka 3 deti zvladnut... Ale ked som si docitala zaver, presla ma chut ta na buduci rok nasledovat :))))))

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Angelfield, dakujem, ale prave preto, aby sa aj druhi poucili na tom, ze nie zhananie sa po veciach a dokonalosti je dolezite, ale caro momentu a hlavne dobra nalada...
    a dakujem za Tvoj komentar, je uplne prvy na mojom blogu, velmi sa tesiiiim :-D

    OdpovedaťOdstrániť